Život Prešova
online
online
Suezský prieplav otvorili pred 150 rokmi
17.11.2019 Celý región
Bratislava
17. novembra (TASR) - Bol najväčšou stavbou svojej doby, uľahčil
obchodovanie i cestovanie, stal sa aj príčinou konfliktov a Egypt sa
vďaka nemu mal dokonca stať súčasťou Európy. Suezský prieplav medzi
Stredozemným a Červeným morom otvorili 17. novembra 1869, teda pred 150
rokmi.
V súčasnosti je umelo vybudovaný prieplav 193 kilometrov dlhý, 365 metrov široký a 20 metrov hlboký. Umožňuje plavbu lodiam zo Stredozemného do Červeného mora bez toho, aby museli oboplávať celú Afriku, čím sa cesta skrátila o 8900 kilometrov. Samotná plavba Suezským prieplavom trvá približne 11 - 16 hodín.
O vyhĺbení plavebného kanála, ktorý by spojil Stredozemné a Červené more a skrátil by cestu z Európy do Indie, sa uvažovalo už pred stáročiami. V 13. storočí pred n. l. Egypťania kanálom spojili rieku Níl a Červené more. Kanál bol však pre nánosy často nesplavný a od jeho údržby sa upúšťalo. Niekoľkokrát ho sfunkčnili, naposledy v 2. storočí n. l. Keď bola objavená cesta okolo Afriky popri myse Dobrej nádeje, od jeho užívania sa upustilo a zanikol.
Realizácie sa nedočkal ani jeden z neskorších pokusov o prekopanie kanála. V 16. storočí sa tým zaoberali Benátčania a na sklonku 18. storočia prišiel s touto myšlienkou cisár Napoleon Bonaparte. Do Egypta vyslal technikov, ktorí mali začať zameriavať mohutný prieplav priamo spájajúci obe moria, vhodný aj pre veľké lode. Odborníci sa vrátili so záverom, že vybudovanie takéhoto kanála nie je možné. Merania im totiž ukázali, že hladina Červeného mora je o 9,9 metra vyššie než Stredozemného. Tento údaj dlho všetci považovali za smerodajný, a až keď v 40. rokoch 19. storočia zopakovali merania Briti, zistili, že Francúzi sa pomýlili. Hladiny totiž majú rovnakú úroveň. Lenže britská vláda nemienila prieplav budovať, v oblasti totiž preferovala výstavbu železníc.
Až rakúsky staviteľ Alois Negrelli na požiadanie francúzskeho inžiniera a diplomata Ferdinanda Lessepsa údaje prepočítal a zistil, že predchádzajúci výpočet je nesprávny a kanál možno vybudovať. Hĺbenie kanála trvalo 11 rokov. Za celý čas na ňom pracovalo približne 1,5 milióna ľudí. Odhady o počte obetí robotníkov na tejto gigantickej stavbe sa pohybujú od 25.000 do 120.000. Za ten čas dokonca náklady na stavbu vzrástli dvojnásobne. Ťažké práce — priam otrocké, ako ich nazývali súdobí komentátori — boli ukončené v roku 1867. Kanál slávnostne otvorili 17. novembra 1869. Na extravagantných oslavách sa v egyptskej Káhire zišli členovia britskej, francúzskej a ruskej kráľovskej rodiny a príslušníci ostatnej vysokej spoločnosti. Pri tejto príležitosti v meste vystavali budovu opery, kde vo svetovej premiére uviedli Verdiho operu Rigoletto.
V roku 1875 predal Ismáil Paša územie okolo kanála Spojenému kráľovstvu a v roku 1888 Konštantínopolská zmluva vyhlásila Suezský kanál za neutrálne územie pod správou Spojeného kráľovstva. O takmer polstoročie neskôr Anglo-egyptská zmluva z roku 1936 potvrdila dohľad Spojeného kráľovstva nad prieplavom. V roku 1951 ju Egypt vypovedal a Spojené kráľovstvo potom súhlasilo, že sa z oblasti stiahne (1954). Prezident Gamál Násir potom kanál znárodnil, čo viedlo k tzv. suezskej kríze, počas ktorej sa okolie prieplavu stalo dejiskom bojov medzi Egyptom a izraelsko-britsko-francúzskou koalíciou. Následkom toho kanál uzavreli (1956-1957).
Počas šesťdennej vojny (1967) sa stal Suezský prieplav hranicou medzi Egyptom a Izraelom okupovaným Sinajom, čo malo za následok ďalšie uzavretie prieplavu. Prieplav zostal uzatvorený až do roku 1975.
Na rozdiel od Panamského prieplavu Suezský prieplav nemá žiadne vzdúvadlá, je prekopaný na úrovni morskej hladiny. Pod samotným prieplavom sa nachádza tunel, ktorým je možné prejsť napríklad z Káhiry na Sinajský polostrov. Suezský prieplav je spolu s cestovným ruchom a energetickým sektorom pre Egypt kľúčovým zdrojom devíz a je tiež dôležitý pre dopravu ropy tankermi z oblasti Perzského zálivu.
V súčasnosti je umelo vybudovaný prieplav 193 kilometrov dlhý, 365 metrov široký a 20 metrov hlboký. Umožňuje plavbu lodiam zo Stredozemného do Červeného mora bez toho, aby museli oboplávať celú Afriku, čím sa cesta skrátila o 8900 kilometrov. Samotná plavba Suezským prieplavom trvá približne 11 - 16 hodín.
O vyhĺbení plavebného kanála, ktorý by spojil Stredozemné a Červené more a skrátil by cestu z Európy do Indie, sa uvažovalo už pred stáročiami. V 13. storočí pred n. l. Egypťania kanálom spojili rieku Níl a Červené more. Kanál bol však pre nánosy často nesplavný a od jeho údržby sa upúšťalo. Niekoľkokrát ho sfunkčnili, naposledy v 2. storočí n. l. Keď bola objavená cesta okolo Afriky popri myse Dobrej nádeje, od jeho užívania sa upustilo a zanikol.
Realizácie sa nedočkal ani jeden z neskorších pokusov o prekopanie kanála. V 16. storočí sa tým zaoberali Benátčania a na sklonku 18. storočia prišiel s touto myšlienkou cisár Napoleon Bonaparte. Do Egypta vyslal technikov, ktorí mali začať zameriavať mohutný prieplav priamo spájajúci obe moria, vhodný aj pre veľké lode. Odborníci sa vrátili so záverom, že vybudovanie takéhoto kanála nie je možné. Merania im totiž ukázali, že hladina Červeného mora je o 9,9 metra vyššie než Stredozemného. Tento údaj dlho všetci považovali za smerodajný, a až keď v 40. rokoch 19. storočia zopakovali merania Briti, zistili, že Francúzi sa pomýlili. Hladiny totiž majú rovnakú úroveň. Lenže britská vláda nemienila prieplav budovať, v oblasti totiž preferovala výstavbu železníc.
Až rakúsky staviteľ Alois Negrelli na požiadanie francúzskeho inžiniera a diplomata Ferdinanda Lessepsa údaje prepočítal a zistil, že predchádzajúci výpočet je nesprávny a kanál možno vybudovať. Hĺbenie kanála trvalo 11 rokov. Za celý čas na ňom pracovalo približne 1,5 milióna ľudí. Odhady o počte obetí robotníkov na tejto gigantickej stavbe sa pohybujú od 25.000 do 120.000. Za ten čas dokonca náklady na stavbu vzrástli dvojnásobne. Ťažké práce — priam otrocké, ako ich nazývali súdobí komentátori — boli ukončené v roku 1867. Kanál slávnostne otvorili 17. novembra 1869. Na extravagantných oslavách sa v egyptskej Káhire zišli členovia britskej, francúzskej a ruskej kráľovskej rodiny a príslušníci ostatnej vysokej spoločnosti. Pri tejto príležitosti v meste vystavali budovu opery, kde vo svetovej premiére uviedli Verdiho operu Rigoletto.
V roku 1875 predal Ismáil Paša územie okolo kanála Spojenému kráľovstvu a v roku 1888 Konštantínopolská zmluva vyhlásila Suezský kanál za neutrálne územie pod správou Spojeného kráľovstva. O takmer polstoročie neskôr Anglo-egyptská zmluva z roku 1936 potvrdila dohľad Spojeného kráľovstva nad prieplavom. V roku 1951 ju Egypt vypovedal a Spojené kráľovstvo potom súhlasilo, že sa z oblasti stiahne (1954). Prezident Gamál Násir potom kanál znárodnil, čo viedlo k tzv. suezskej kríze, počas ktorej sa okolie prieplavu stalo dejiskom bojov medzi Egyptom a izraelsko-britsko-francúzskou koalíciou. Následkom toho kanál uzavreli (1956-1957).
Počas šesťdennej vojny (1967) sa stal Suezský prieplav hranicou medzi Egyptom a Izraelom okupovaným Sinajom, čo malo za následok ďalšie uzavretie prieplavu. Prieplav zostal uzatvorený až do roku 1975.
Na rozdiel od Panamského prieplavu Suezský prieplav nemá žiadne vzdúvadlá, je prekopaný na úrovni morskej hladiny. Pod samotným prieplavom sa nachádza tunel, ktorým je možné prejsť napríklad z Káhiry na Sinajský polostrov. Suezský prieplav je spolu s cestovným ruchom a energetickým sektorom pre Egypt kľúčovým zdrojom devíz a je tiež dôležitý pre dopravu ropy tankermi z oblasti Perzského zálivu.
www.ZIVOTPO.sk
